Výpracky 2 ke kolokviu z OPZ

chorobami. Preto je definícia obnovená a v dnešnej dobe epidemiológia študuje rozloženie
a determinanty stavov a udalostí, ktoré majú vzťah ku zdravotnému stavu určitých populačných
skupín. Základné delenie epidemiológie je založené na troch hlavných otázkach: aké je zdravie
populácie - deskriptívna epidemiológia, prečo je to zdravie také – analytická epidemiológia, ako
vieme to zdravie zlepšiť – experimentálna epidemiológia. Jednotlivé typy epidemiológie nie sú
presne ohraničené, práce jednej oblasti vedia významne pomôcť druhej oblasti.

ZDROJ: HOLČÍK, ŽÁČEK, KOUPILOVÁ: SOCIÁLNÍ LÉKAŘSTVÍ, KAPITOLA 5.1

15.

ZDRAVÍ A NEMOC

Zdravie má viacero definícií a náhľadov na seba. Je to komplexný prvok. Podľa WHO je zdravie stav
absolútnej telesnej, duševnej a sociálnej pohody, nie len neprítomnosť choroby. Táto definícia je
veľmi vágna, pretože nestanovuje čo vlastne znamená „pohoda“. Pre presnejšiu charakterizáciu sa
používa viacero modelov zdravia: biomedicínsky, ekologicko-sociálny a celostný. Biomedicínsky
model berie do úvahy čisto iba symptómy chorôb a patologické procesy v ľudskom tele. Zdravie je
teda podľa tohto modelu neprítomnosť choroby. Avšak tento model prináša riešenie iba pre
biomedicínske problémy, nie sociálne. Ekologicko-sociálny model zdravia pracuje s poznatkom, že
zdravotný stav je podmienený aj prostredím a sociálnou situáciou, v ktorej sa daný jedinec nachádza.
Preto tieto faktory od neho neoddeľuje a sleduje ľudí vrátane ich osobnosti, práce, rodinných
vzťahov, emócií a názorov. Venuje pozornosť subjektívnej stránke zdravia a dáva ho do vzťahu
s príjmom, sociálnym postavením, pohlavím atď. Dôležité je, že ekologicko-sociálny model NIE JE
PROTIPÓLOM biomedicínskeho, ale je jeho ROZŠÍRENÍM. Celostný model zdravia, alebo inak aj
holistický, sa snaží porozumieť zdraviu a považuje ho za celistvý a bohatý komplex. Neberie ho
jednoducho ako protipól choroby, ale ako úplne inú kategóriu, ako hodnotu sociálno-humánnu.
Determinanty a možnosti ochrany zdravia presahujú možnosti zdravotných zariadení.

Choroba, na rozdiel od zdravia, sa dá definovať o niečo ľahšie. Je možné ju vnímať ako objektívnu
poruchu zdravia, teda charakteristický súbor symptómov, ktorý je klasifikovateľný
a diagnosikovateľný. Má typický priebeh, ktorý je
možno ovplyvniť liečbou. Vnímanie „nesnází“ je to,
vďaka čomu človek vyhľadá pomoc lekára –
vnímaná porucha zdravia. Zdravotnícki pracovníci
prinášajú ďalší náhľad na chorobu, ako na
predmet svojej práce. Po spojení týchto troch
náhľadov môže byť človek liečený. Znova sa tu
objavuje FENOMÉN ĽADOVCA, ktorý vypovedá
o tom, že menšia pozornosť je venovaná chorým,
u ktorých chorobné procesy nie sú také výrazné,
alebo im nespôsobujú „nesnáze“.

ZDROJ: HOLČÍK, ŽÁČEK, KOUPILOVÁ: SOCIÁLNÍ
LÉKAŘSTVÍ, KAPITOLA 5.2, 5.3