nonsens

jej nazývá žertovnou epigramickou skladbičkou 
(1987, s. 519).  

• Štěpán Vlašín poznamenává: „Často je limerick 

útvarem slovních hříček a tradice anglického 
jazykového nonsensu.“ Slovník literární teorie 
s. 204 

Oba autoři se shodnou na tom, že pochází 

z ústní tradice. 

• Ľubomír Feldek nás dokonce seznámí se svou tezí o vzniku limericku 

a jeho původních autorech: „Anglickí námorníci! Tí veru zakaždým 

mali o čom rozprávať – veď sa plavili po všetkých moriach světa. Boli 

tam, kde nebol ze suchozemcov nik – mohli rozprávať o tom, čo 

videli, a na nerozeznanie to pomiešať s tým, čo si vymysleli. … A aj si 

vymysleli pre takéto rozprávanie peknú formu – päťveršovú 

básničku. V jej prvom verši sa vždy hovorilo o nejakom meste alebo 

mieste na zemeguli, v druhom sa povedalo, čo sa tam prihodilo, a 

posledné slovo toho druhého verša bol zvučný rým na meno toho 

města alebo miesta. V treťom a štvrtom verši, ktoré boli krátké a 

rýmovali se spolu, sa poslucháči dozvedeli nečekanú príhodu. Len to 

tak v tých dvoch rýmoch zahučalo a vybuchlo! A piaty verš sa 

spokojne nad tým všetkým zasmial a zopakoval rým prvého. 

•  

Vraj najlepšie vedeli takéto päťveršia sypať z rukáva námorníci 

v krčmičkách starého írskeho města Limerick – a podľa toho města 

sa aj týmto básničkám začalo potom hovoriť limericky“.  
 

Srov. FELDEK, Ľubomír. Koľko jahod rastie na mori?. Bratislava : 

Slovenský spisovateľ, 1992. 
 

Téma •