Arnhem 1944

Popoludní dostal generál Browning konečne správu od Angličanov v Arnheme: "...jediný oddiel doteraz drží severný prístup k mostu... nemá ale spojenie a nie je možné ho ani zásobovať... Arnhem je celý v rukách nepriateľa... naliehavo žiadam o čo najrýchlejšiu pomoc... bojová činnosť vysoká... nepriateľský odpor nezvykle tvrdý... situácia nie je dobrá."11)

Vo večerných hodinách padol po tvrdých bojoch most v Nijmegene do rúk amerických výsadkových oddielov a britských tankových jednotiek. Most zostal neporušený, pretože odbojári stihli ešte počas bojov prestrihnúť odpaľovacie drôty. Keďže v Spojeneckých rukách bol aj most cez Waal, od Arnhemu delilo tankové jednotky už len 17 kilometrov. Angličania však nedostali rozkazy k ďalšiemu presunu a tak sa postup k Arnhemu odložil na nasledujúci deň.

Zbytky britských oddielov sa večer stiahli v perimetri okolo hotela Hartenstein v Oosterbeeku do postavenia pre posledné boje s Nemcami.

Deň piaty - Štvrtok 21. septembra 1944

Bitka o arnhemský most sa pomaly blížila ku koncu. Z Frostovho práporu bola bojaschná len asi štvrtina, ostatní vojaci sú zajatí, ranení, alebo padli. Okolo poludnia už hŕstka hrndinsky bojujúcich Angličanov nedokázala udržať nátlak Nemcov a tí sa zmocnili severného prístupu na most a spolu s mostom i poľnej cesty k prievozu Driel - Heveadorp. Nemeckému zajatiu sa podarilo pomocou holandských odbojárov uniknúť len hŕstke vojakov.

Gen. Urquhart, ešte nevediac že most padol, poslal doobeda gen. Browningovi správu, že aj napriek kritickej situácii je arnhemský most a prievoz v Heveadorpe stále v anglických rukách.

O 10.40 hodine dostali tankové jednotky rozkaz k postupu na Arnhem. Mali za úlohu dostať sa k arnhemskému mostu, obsadiť ho a pomôcť výsadkovým skupinám na severnej strane mosta. Postup tankov sa však zastavil niekoľko kilometrov za Nijmegenom, pretože narazili na nemeckú obranu s protitankovými delami a bez podpory delostrelectva ju nemohli prekonať.

V Anglicku sa medzitým (po troch dňoch čakania) pripravovala na štart 1. samostatná poľská parašutistická brigáda. Odletela aj napriek zhoršujúcemu sa počasiu. Keď sa eskadra dopravných lietadiel nachádza nad kanálom La Manche, dostala rozkaz k návratu. Vrátila sa len polovica. K ostatným lietadlám sa signál nedostal. O 17. hodine sa priblížili k výsadkovým zónam. Tie sa ale hemžili nemeckými vojakmi a protilietadlovými delami, ktoré Poliakov už zďaleka vítali svojou paľbou. Na vyskakujúcich poliakov bol veľmi smutný pohľad, pretože mnohí boli zostrelení ešte v lietadlách alebo vo vzduchu. Straty boli veľké. Z 1 067 vysadených vojakov sa po pristátí zhromaždilo len 750 mužov.

Úlohou Poliakov bolo hneď po pristátí prejsť na druhú stranu Rýna a pomôcť obklúčeným Angličaom. Lenže po prievoze nebolo ani stopy a spojenie s 1. výsadkovou divíziou nefugovalo. Okolo 21. hodiny dostal generál Sosabowski konečne správu od Urquharta. Do miestnosti veliteľa "vstúpila náhle neuveriteľná postava, pokrytá bahnom, oblečená do spodkov a maskovacej sieťky na tvári a kvapkala z nej voda."12) Bol to kapitán Zwolanski, poľský styčný dôstojník na štábe 1. výsadkovej divízie. Preplával cez Rýn, aby oznámil Poliakom, že Urquhart čaká a že sa Poliaci preplavia v noci cez Rýn v člnoch, ktoré im pošlú Angličania. Sosabowski poslal časť svojich mužov na breh. Tí tam čakali až do 3. hodiny ráno, no člny sa neobjavili. Možnosť preplaviť Poliakov do Oosterbeeku v prvú noc po ich zoskoku teda zlyhala.